ST - Čimčarara, čim čim čim

A je tu jaro! Po dvoch veru nepekných, tmavých a popršaných dňoch sa zrazu vyjasnilo. Keď som ráno obliekala deti, tie začali zrazu kričať „páček, páček“. Chvíľku mi trvalo, než som sa obzrela a pochopila, že kričia „ptáček, ptáček“. Naozaj, je tu jaro. Potom som zistila, že ten vtáčik bol holub a troška ma to ochladilo (pracovala som na zmene môjho vzťahu k týmto vtákom po prečítaniu „Listov Dubenke“ od Hrabala, ale nepomohlo to). No, keď sme išli do jaslí, bolo teplo a vtáky revali, ľudia sa smiali, všetko bolo také krásne. A aj mne sa darilo. Zrazu som bola schopná vyriešiť problémy, ktoré som odkladala.
A aj na deti zapôsobilo jaro. Po ceste z jasličiek behali, skákali, spievali a veľmi sa smiali. A tiež sa musím opraviť, lebo sa zdá, že naša hra na farby bola úspešná. Stále mi hovorili „červené auto, bílé dveře, zelené auto, červené dveře“. No ale modrá a žltá sú pre nich stále zakliate. Ako boli plní pohybu, tak odmietali ísť so mnou za ruku. Držali sa ma len, keď sme išli cez cestu. A tom som sa ich vždy musela dlho prosiť. A v poslednej tretine cesty si Markétka vyžiadala Ondrejkovu ruku a išli za ruky spolu. Boli sladkastí.
Keď sme prišli na Ambiorix, rozleteli sa na všetky strany. Vôbec nechceli ísť domov. Bohužiaľ sme sa troška ponáhľali, lebo okolo siedmej sme mali byť u lekára (iba administratívne záležitosti). Vôbec som ich nebola schopná dostať domov. Napokon sa to podarilo, ale dostali iba rýchly olovrant a už sme bežali k lekárovi. Je to český lekár, nože jeho pacienti sú predovšetkým Česi a Slováci žijúci v Bruseli. Miláčikovia tam všetkých v čakárni pobavili svojimi hláškami. Prezerali si tam noviny a časopisy a všetko hlasite komentovali. Markétka mala zo sebou svoj malý hrčiek a stále mi dávala piť kakao, no potom chcel kakao aj Ondrejko „Markétko, Ondra taky kakao“, ale ona mu nechcela dať, tak si ho musel napokon sám uvariť. A na striedačku ho dávali piť mame a stále sa pýtali: „Chutná? Dobré? Ještě?“
Večer si ešte prezerali knižku s rozprávkou „O červenej Čiapočke“ a „Krtko a nohavičky“. Veľmi som sa pobavila, keď Ondrejko zrazu zahlásil „labuť“ a pozeral sa na bociana. Povedala som mu, že je to „čáp“, ale akosi si to nemohol zapamätať, lebo za chvíľku znovu kričal „labuť, labuť“;-)
V postieľke sme si porozprávali „Karkulku“ všetci traja. Opakujú po mne vety a tiež je dokončujú, lebo tuto rozprávku znajú takmer naspamäť.

No a dnes vyšiel článok o Kronplatz.