NE - Rozprávkový les u Recht

V nedeľu sme sa po raňajkách vydali do dediny Recht, lebo sme tam na mape videli peknú trasu vhodnú aj pre kočík.
Les bol nádherný, pokrytý mechom, po ktorom sa chodilo ako po mäkučkom koberci. Hľadali sme hríby, no nemuseli sme hľadať, lebo neboli vôbec schované.

 

 

Potom sme sa zastavili ešte u Baraque Michel, lebo Nela a hlavne jej mama chceli tiež na plťové chodníčky. Pršať začalo, až keď sme sa vrátili späť k autom.

SO - Baraque Michel a Sankt-Vith

V sobotu sme sa pre veľký úspech vybrali opäť do Arden. Tentoraz do Sankt-Vith, no museli sme to zobrať cez plťové chodníčky, lebo ty sa deťom minulý týždeň veľmi páčili.
Zaparkovali sme u Baraque Michel a ako obvykle sme sa najskôr museli najesť.

Než sme sa vydali na našu trasu, museli sme počkať, kým bude naložené toto rohaté zviera.

A už sme na plťovom chodníčku.

Takto to tam vyzerá.

Deti cestou chytali zlaté rybky.

Ondrejko si chcel vybrať vlastnú cestu z mostíku.

Stále sme ešte nachádzali zabudnuté čučoriedky a mali sme od nich pekne fialová ústa.

A tuná si Miloš spomenul, že tu bol pred dvoma rokmi na bežkách a bol z toho veľmi dojatý a miláčikov to vôbec nezaujímalo.

Z Baraque Michel sme urobili krátku zastávku na Signal de Botrange. To je najvyšší bod (694,24 m.n.m.) Belgicka. Leží na náhorní plošine, tak sa nedá hovoriť ani o kopcu. Roku 1923 tam vybudovali 6 m vysoký pahorok, aby návštevníci mohli vystúpiť až do 700 m.

No a potom sme už išli cez Malmedy do Sankt-Vith, kde sme sa ubytovali a stretli s Nelinkou, Nikolkou a ich rodičmi.
Išli sme na malú prechádzku. Nikolka nechcel byť v kočíku a takto to dopadlo.

Nikolka s oteckom.

Traja zbojníci.

Nikolka s mamičkou.

A zastávka na ihrisku po ceste do našej noclehárny.

NE - Mont Rigi

SO - Malmedy s Nelinkou a spol.

Tak sme cez týždeň dohovorili výlet do Arden aj s Nelinkou a jej bratom Nikolkou a tiež s dvojročnou Karličkou. Nakoniec sme sa rozhodli ísť opäť do Malmed. Rezervovala som nám pokoje a ... a my sme v piatok zistili, že sme bez auta. Zrušiť som to už nechcela, nože sme si našli vlakové spojenie do Verviers, odtiaľ jedným autobusom a druhým autobusom do Malmed a z Malmed až k našej auberge pešo.
Šli sme cez kamenný most so svätým Janom Nepomuckým.

Krajina sa nám páčila.

Zobali sme ostružiny.

Hľadali hríby.

Pokus o spoločné foto s mamičkou.

Keď sme došli do Bevercé, zvyšok expedície už tam bol. Nože sme sa rýchlo ubytovali a vyrazili na spoločnú prechádzku.
Ondra išiel s Nelinkou.

Cesta do kamenolomu.

ŠT - Odjezd

A je tu štvrtok a posledný deň našej dovolenky v Krkonošiach. Deti odchádzajú s babičkou a dedom dom autom a my sme sa rozhodli pre výstup na Sněžku, resp. túru z Benecka až na vrchol Sněžky.
Sněžku sme včera konečne zazreli – z Medvědína, Šmídovej vyhliadky aj od Vrbatovej boudy. Naše tri hory tentoraz obchádzame, no musíme zísť dole do Špindlu a potom cez Svatý Petr Dlouhým dolom k Výrovke a keď schádzame k Lučnej boude, konečne ju vidíme.

Výstup od Sliezskeho domu po poľskej strane. A sme tu.

Cesta do Pardubic bola komplikovaná. Najprv nepremávala lanovka kvôli vetru (my sme na vrcholu mali pekne a iba malý vánok), potom ju pustili, no prázdninové poriadky už neplatili. Po deviatej sme boli doma a stihli sme sa aj s deťmi na dobrú noc pobozkať.

ST - Vrbatovy boudy

Mamička túžila po väčšej túre a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na Medvědín (1235 m.n.m.). Ja a Miloš sme sa vydali pešo cez Šeřín (1026 m.n.m.), Černou Skálu (1038 m.n.m.) a Mechovinec (1074 m.n.m.) a deti s prarodičmi išli autom a na Medvědín sa vyviezli lanovkou. Deň bo krásny, no hore veľmi fúkalo.

Rozhodli sme sa ísť na Vrbatovu boudu. Deti si užívali plťových chodníčkov cez Svinské louže.

Na Šmídovej vyhliadke sme si s babkou dali deti na krk, aby mali tiež dobrý rozhľad.

Mysleli sme si, ako si dáme obed na Vrbatovej boude. Zatiaľ tam bol iba bufet a vonku tak strašne fúkalo, že sme to zjedli vnútri.

Vyšli sme ešte k mohyle Hanče a Vrbaty a potom s deťmi na krku sme šli späť k lanovke. Tam sme deti odovzdali prarodičom a išli opäť cez tri hory na Benecko.

UT - Růžová hora

Rozhodli sme sa ísť na Sněžku. Ja a Miloš sme vstali skoro a išli do Pece autobusom, zbytok sa doviezol autom. Stretli sme sa a išli smerom k lanovke, no nešli sme na lanovku, ale pokračovali pešo hore. Stále hore. A ešte hore. Hovorili sme si, ako nie sme dobrí, že ideme s tak malými deťmi, no potom sme stretli zaujímavú rodinku. Po tej kamenitej ceste šli hore mamička a otecko a niesli kočík s asi ročným chlapčekom.
Po ceste sme si museli urobiť prestávku na doplnenie energie, no keď sme došli k Ružohorkám, veľmi sme sa tešili na krkonošské špeciality. Ja s dedkom som si dala cmundu, zvyšok čučoriedkové knedle. Markétka sa rozhodla skúsiť aj cmundu a všetko jej veľmi chutilo, nože aj ja som mohla ochutnať knedle.
Po obede nás napadlo, že sme sa vôbec neodfotili (išli sme stále hore, nebol čas). No deti mali veľa inej roboty.

Studniční hora, o ktorej som celú cestu hore tvrdila, že je to Sněžka.

A konečne skupinové foto aj s deťmi.

U lanovky sme sa rozhodli, že nepôjdeme hore, lebo začalo fúkať (možno, že ani lanovka hore nechodila.) a šli dole do Pece.

PO - Špindlerův Mlýn

V pondelok sme šli s Ondrejkom do nemocnice v Jilemnici na kontrolu. S hrôzou sme prijali fakt, že Ondrejko už nebude obviazaný. Ondráš kričal, že ruku nepotrebuje, nech ju zasa priviažu k telu; ja som revala, že môj syn je príliš živý, aby ruku nemal zafixovanú. Nič nepomohlo, len k šatke na záves ruky dostal sieťku na zafixovanie (oboje chcel nosiť, no oporu to neposkytovalo.)
V Jilemnici sme šli na obed a potom sa rozhodli ísť do Špindlerova Mlýna. Miloš opäť autobusom, no tentoraz aj s Ondrejkom, lebo preňho to bolo oveľa väčšie dobrodružstvo ako ísť autom.
Prechodili sme si Špindl a Svatý Petr a išli zasa späť.

NE - Žalý

V nedeľu ráno nebolo slnečno, no nepršalo, nože bolo fajn a my sme sa mohli pobrať na krátky výlet do okolia. Rozhodli sme sa vyjsť na najbližšiu horu – Přední Žalý (1019 m.n.m.).
Prvá zástavka, je treba nakŕmiť hladovcov.

Druhá zástavka v chate vedľa kamennej rozhľadne na vrcholu. (Krčma je najlepšia motivácia pre deti.) Čučoriedkové pivo z Černé Hory mame chutilo.

Museli sme zájsť pozrieť sa aj na lanovku.

Deti a babička spievajú.

Na obed sme sa zastavili na hotelu Bára. Ten je tiež „children friendly“, v reštaurácii nechýbal detský kútik. Vidno, že Ondrejkovi pravá ruka vôbec nechýba.

Marky mala plno roboty v kuchyni a zvládala to aj s bábätkom.

Na cestu nám nakoniec svietilo Slnko. Po návratu deti vyskúšali vozový park.

Dospelí sa venovali športu (mamička a babička bedmintonu).

A babička konečne mala možnosť si zaskákať na trampolíne.

SO - Benecko

Na dovolenku sme sa rozhodli ísť do najvyšších českých hor. A zobrali sme si s sebou aj babičku a deda. Bolo nás šesť a tak Miloš išiel vlakom a autobusom a z Vrchlabí na Benecko pešo. Nám to troška trvalo, no po tretej sme tam už boli. Len čo sme sa ubytovali začalo pršať. Pekný počiatok dovolenky.
S deťmi sme preskúmali herňu. Ondrejko sa napriek zraneniu nenechal nijako obmedzovať.