SO - Vlakom - ZOO Antverpy

Bolo to strašné, strašné, strašné .... no výlet sa nám veľmi páčil ;-)
Takto vyzerali deti tesne predtým, než sme opustili domov.

Prvá oštara prišla už pri ceste metrom – nešli eskalátory. Dala som deti do golfáča, aby sme lepšej ten výlet prežili. Na Gare Centrale plno ľudí, dlhé fronty, dobre schované výťahy, no napokon sme sa dostali na nástupište. Pred príchodom vlaku, deti von z golfáča, ten som zložila do kopy, vysadila jedno, druhé decko do vlaku a nastúpila i s kočíkom. Ešte sme si sadli, no na „Norde“ pristúpilo toľko ľudí, že nebola šanca ísť v prípade potreby na vecko. A deti boli bez plienok ;-) Aj ja som musela vydržať. A v Antverpách na stanici ma nechceli pustiť na verejné WC s kočíkom ;-)
ZOO je hneď vedľa stanice. Prišli sme tam okolo jedenástej, ale už bola príšerná horúčava a všade plno ľudí.
Marky začala neviem prečo revať a zvieratá bola poschovávaná. Na zlepšenie nálady som nám kúpila
zmrzlinu. Neboli špinavé len deti, ale aj kočík. Potom sa rozhodli prebehnúť a nahádzať kamienky, piesok a prach do kočíka. Na tu zmrzlinu sa to dobre lepilo ;-)) Ondrejko začal revať, keď som vyhodila do koša papierovú vreckovku, lebo ju chcel vyhodiť sám. Pri ďalšej príležitosti som to nechala na ňom ... vreckovku hodil do jazierka s rybičkami a kačicami ... nože som ju lovila ;-) Stále som sa deti vypytovala, či sa im nechce cikať. Aj som ich začala troška nútiť, lebo bol čas. Až zrazu Ondrejko začal plakať, ale to už bol vycikaný do golfáča ... ok, dostal plienku ;-) Marky si povedala o chvíľu a pekne sme to stihli, no netrvalo dlho a začala revať, že aj ona chce plienku ... ok, ľahšie pre mňa.
A potom sme prišli ku slonom. Deti boli nadšené! Bolo tam zábradlie a za ním priekopa, za ňou elektrický povraz a až potom slony. Marky, ako aj iné deti vyliezla na zábradlie. Ondrejko mi stál pri nohou. Pridržiavam dcéru, pozriem dole a synček je už za zábradlím. Ľudia sa smejú, náš šašo je šťastný a nereaguje na príkazy mamy vrátiť sa, naopak ide do priekopy. Nože som preliezla zábradlie a išla poňho. Marky zo zábradlia našťastie nespadla. Vedľa slonov sú žirafy, Ondrášek sa chcel kukať na žirafy, Markétka na slony. Nože som i oboch pobrala a išli sme na predstavenie uškatcov.
Do začiatku predstavenia sa im tam páčilo. Vydesená som bola iba ja, lebo behali po betónovom hľadisku hore dole. Potom zhasli a v tom raze na mňa oba vyliezli, držali sa ma za všetko možné (za vlasy ma dosť bolelo) a revali. Keď reflektor osvetlil uškatca, podarilo sa mi ich troška ukľudniť, no aj tak sa ma držali ako kliešťa počas celého predstavenia.
Potom mali sľúbené hranolčeky. Prvá príhodná reštaurácia bola vedľa tučniakov. Smrdelo to tam po rybine a bola tam jedna veľmi drzá čajka. U vedľajšieho stolu zobrala jednej paní hranolček, aj keď mala misku priamo pred sebou. Keď sa priblížila k nášmu stolíku, predišla som ju a vyplašila ju. S pod prístreška letela nízko nad hlavami iných ľudí, ženy v hrôze kričali a moje deti sa bavili. Teraz už deti vedia, že čajky sú najdrzejšie vtáky.
Potom sme si prezreli ďalšie zvieratá a skončili na ihrisku, ktoré je celkom veľké. Marky si našla flámsku kamarátku, Ondrejko bol samotár. Potom Marky spadla, ukľudňovala som ju a zatiaľ sa mi stratil Ondrej. Behala som s Marky z jedného konca na druhý a hystericky revala. Nakoniec mi ktosi ukázal, kde je. Ondrej sa vybral na akúsi preliezačku a nemohol z nej zísť dole. No plakať začal, až keď som prišla k nemu.
To mi už stačilo, pobrala som deti a utekala na stanicu. Keď sme nastúpili, Markétka takmer okamžite usnula. Ondrejko v priebehu cesty chcel tiež, ale mali sme už skoro vystupovať, tak so sa ho snažila, chudiatko, udržať hore, lebo neviem, ako by som vystupovala s dvoma spiacimi deťmi a kočíkom ;-) Zo šťastia, že sme už v Bruseli, som sa rozhodla ísť domov pešo. To ma ešte dorazilo ;-) Doma som rýchlo spravila večeru, vykúpala deti a zaspala skôr ako oni.