PI - A keď príde piatok ...

... už na to pieskovisko veru musíme ísť. Z jasličiek sme išli aj s Nelinku. A ja som si mala čo povedať s jej mamou a tak sme ušli pekne dlhú cestu, než sme dorazili na piesok do Cinquantenaire. Odtiaľ akurát odchádzali naši slovenskí priatelia, ktorých poznáme z Motýľkov. A tam sme sa stretli s mojou maďarskou kolegyňou Dianou. No na pieskovisku za mešitou vždy niekoho známeho stretnete ;-) A piesok som deťom sľubovala minimálne od utorka.
Kvôli Markétkinej čiapke sa ma majiteľka jaslí pýtala, či viem po anglicky. Čiapku si však vybrala Marky sama, keď bolo na nákupoch s bábkou (Lila, prepáč, páči sa mi to väčšie ako stará mama).

Postrapatená, no sústredená.

Ondrejko sústredene sleduje chlapčeka s autíčkom.

Ale nakoniec sa vráti k svojej robote.

Aj keď sa im vždy snažím vyhrabať mokrý piesok, stále robia bábovky z toho suchého.

Zbožňujem ich holé nôžky.

Markétka mala sukienku a mne prišlo, že nie je natoľko teplo, aby mohla mať holé nohy. No na posledných pár minút na piesku si pančušky aj tak vyzliekla.

"Markétko, kyblíček pryč! Dej pryč!"

Spolupráca.

ŠT - Naše ihrisko

Lebo je teplo sú aj zajace z jasličiek na záhradke. Teraz vždy, keď prídem pre deti, tak sa najprv zastavíme u zajačikov. A takto môžeme aj počkať na Nelinku, než po ňu príde mama. Tentoraz sme nemuseli dlho čakať. Nela vybehla s radosťou zo dverí a rýchlo utekala, no nie za svojou mamou, ale za mojimi dvojičkami. Ako  keby sa nevideli celý mesiac a vo skutočnosti to možná boli len dve tri minúty. Všetky tri začali utekať po záhradke a tiež nad akúsi mrežu. Lenže to nemali. Z jaslí vybehla jedna teta a pekne im vynadala. Ja som sa jej ospravedlnila, ale ona hovorila, že ja som nevedela o tom, že na tu mrežu nesmú, ale oni áno, lebo jim to hovoria vždy, keď sú na záhrade. Pekný posun, lebo zo začiatku sme sa im nepáčili my ako rodičia ;-))

Tak dnes sme sa dostali dom skôr. Boli sme najprv u vodotrysku, potom na kĺzačke a napokon sme išli hodiť pár kamienkov do druhej nádržky. Boli sme na väčšej kĺzačke, kde boli aj staršie deti a Markétka i Ondrejko sa s nimi chceli hrať. No nevedeli presne, ako sa zapojiť, a ani tí starší chalani neboli boh vie ako zvedaví na mojich capartov.
Došli sme na Ambiorix, deti majú slobodu.

 Markétka sa mračí, lebo jej Slniečko svieti do očí.

Ondrejko je na rebríku velkej kĺzačky ako opička.

A ani na hojdačkách sa nevie hojdať normálne.

Ondrejko chcel na auto, no bolo obsadene, Marketka chcela na slona, no tam bol Ondrejko. Napokon sa uvolnilo auto, no než sa milačikovia stihli vymeniť auto aj slon boli obsadeni.

 A tuná sa Marky snaží skamaradiť.

A tu iný chalan premýšlí, či vezme Marky do party.

Nechcú sa kamarátiť, vymenime kĺzačku.

 A na záver "Bělinka", no táto ma volant na druhej strane ;-)

ST - Holčičko ty ty ty!

Deti stále ešte pokrikujú po iných deťoch na ihrisku po česky: „Holčičko, to se nedělá. Chlapečku pozor! Auto, pučíš?“ A nik im samozrejme nerozumie. Dnes sme boli na ihrisku iba krátko, podarilo sa mi ich presvedčiť a dostať skôr domov. Pre mňa to bolo lepšie, lebo sme sa deti dostali aj skôr do postele.
A padol hlavný dôvod, prečo píšem tento blog vo slovenčine. Skúšku nebudem robiť zo slovenčiny, no z francúzštiny. Ale mne sa páči písať vo slovenčine ;-)
A môj muž mi urobil veľkú radosť, lebo nám vrátil domov.

UT - Audi, Mercedes, bavorák

„Bělinka, dědova bělinka, Picasso, bílá dodávka, Audi, Audi jede, Jarek, Jarek, Jarkovo auto, bavorák, mami koukej bavorák, policajti, jé jé Mercedes, tam je Mercedes, hasiči, nejsou hasiči, popeláři, taky popeláři ….“ Normálne ideme do jaslí 20 minút, dnes to bolo trištvrte hodiny. Povedal to jeden, potom to musel povedať aj druhý a nakoniec sa mi ten prvý po 50 metrov vytrhol z ruky a utekal späť k tomu autu, aby všetko zopakoval. Po ceste z jasličiek to bolo to samé, ale sme išli aj s Betku a Nelu, ktoré na nás museli stále čakať. Po ceste sme pozbierali azda všetky šišky, ktoré tam boli popadané. Len neviem z ktorých stromov, lebo ty, čo sú na tej ulici vyzerajú ako agáty alebo jasene a tieto dreviny šišky hádam nemajú.
Na ihrisku to bolo rovnaké ako včera. Marky bola na šmýkačke a Ondrej mi utekal hádzať kamene do susednej fontánky. Snažila som sa ho udržať na ihrisku, no stačilo, že som sa obrátila k Markétke a synček bol vonku pri vodnej nádrži. Hore na kĺzačke boli s Marky aj väčší chalani, ktorým som priveľmi nedôverovala, nechcelo sa mi ísť od nej a ona nechcela ísť dole, no Ondrej bol pri nádrži, tak som musela bežať po neho. Keď som ho niesla späť tri ženy sadiace na lavičke po mne pokrikovali, čo že som za matku, keď nechám decko pri vode, kam môže spadnúť ... boli tri a boli tam iba s dvomi deťmi, také ma nemôžu nahnevať ;-)
Nakoniec súhlasila aj Marky, že sa pôjdeme pozrieť na vodu s veľkým vodotryskom. Je to také pekné jazierko dole pod Ambiorix, na ktorom sú aj kačice, egyptské husi a iné vodné vtáky. Ľudia im tam dávajú jedlo a často na drobky chodia aj holuby. To bol raj pre deti. Veľmi ich tešilo plašiť veľké kŕdle holubov; vždy k nim pribehli a začali skákať a mávať rukami a nato sa veľmi smiali. Bol tam aj jeden fotograf, ktorí chcel fotografovať vodných vtákov (kačice s káčatkami), ale nemal nijakú šancu. No, keď videl tie radostné deti smial sa tiež, no fotografovať si ich netrúfol ;-)

PO - Normálny režim

Dnes nám začal opäť normálny režim. Deti nechceli ráno ísť do jaslí, no napokon tam boli veľmi spokojne. Aj keď sa im tam páčilo na otázku, či pôjdu do jasličiek aj zajtra odpovedali jednoznačne „ne“. Keď sme prišli na Ambiorix, Ondrejko utiekol za kosom a potom naháňal holubov. Celé Ambiorix sme obehli dva razy. Ondrej bo zaujatý holubmi, Markétka mala iné záujmy – pre mňa to bolo viac kilometrov ako pre nich. Normálka. Lebo som stále naháňala synčeka, dcérka nemala dostatok priestoru pre seba. Synček stále nevie poslúchať a tak som musela do behu nútiť aj Marky. Keď napokon chcela ísť na ihrisko, nemala som srdce jej to odmietnuť. Mrzelo ma iba, že oba mali krásne nove svetríky od babky. Tiež som si hovorila, že to bude pre mňa jednoduchšie, lebo ihrisko je oplotené. Ha, ha, zatiaľ čo Marky kĺzačke, Ondrej behal za holubmi a celkom pokojne si odišiel z oploteného územia. Od tej doby, čo začali chodiť, to je takto. Ale teraz sú pekelne rýchli. Ešte, že sú aj šikovnejší a ja som nemusela byť s Marky. Tá si tam hneď našla nové kamarátky. Samozrejme oveľa staršie ;-)
Farby – po ceste z jaslí mi obaja menovali farby áut, ktoré sme míňali – iba červené, biele, zelené a modré. A vždy to povedali správne. Potom som sa ich opýtala na farbu bielych garážových vrát a oni mi odpovedali, že sú modré. No, neviem. Možno, že boli viac zaujatí modrou ceduľou, na ktorej bolo vyobrazené auto ;-)
Ešte som Ondráška ostríhala.

 Keď Ondrejko tak aj Markétka.

A ešte raz.

No light

Akosi nám tie Veľkonočné sviatky nevyšli. Deti pregrcali štyri dni a ja som si išla na Apríla ľahnúť do nemocnice. A otecko bol uväznený bez auta. Uvidíme, ako bude na „bosorky“

PI - O5 Z5

Cnie sa mi po tomto blogu. Dlho som tu nepísala. Lebo som rozbila naše rodinné auto, lebo miláčikovia boli chorí – všetci tri, lebo som chorá ja. Dúfam, že nie na hlavu, ale stopercentne istá si nie som :-)
Na horách bolo skvele!!! Bolo to ako v rozprávke. Trošku sa mi cnelo za deťmi aj za manželom, no aj tak som si to nádherne užila. Na budúci rok tam ideme celá rodina. Majú tam skvelú škôlku pre deti – od 10.00 do 15.00 z toho ich hodinu a pol učia lyžovať a potom ich aj nakŕmia a zabávajú. Rodičia tak majú dostatok času zalyžovať si i zdokonaliť štýl v lyžiarske škole. Inštruktori po česky nehovoria, ale ináč tam bolo toľko Čechov, že to pre mojich maznáčikov bude ako návrat do Čiech. Nech ste kde ste na Kronplatze, češtinu môžete počuť stále.
A to jedlo na hoteli .... Predsa len už je to Taliansko! My sme bývali v mestečku Olang-Valdaora. Na „apres ski“ nič moc, lebo prakticky nebolo kam ísť, ale pre rodinnú dovolenku celkom jedinečné. Vo štvrtok sme sa byli pozrieť i na „Ski-fire-show“ pripravenú oboma lyžiarskymi školami a po nej sme sa išli zabávať do jedného baru. Ale boli tam iba inštruktori zo škôl ;-) V piatok na zjazdovke sme si tak mohli povymieňať informácie, ako sa cítime a čo robí hlava ;-)

S miláčikmi sme boli viac razy u lekára. Nemali horúčky, no stále kašlali. Našťastie nemali nič na pľúcach, no stále nevyzerali dobre, zle spali, mali aj hodinové záchvaty kašľa. Napokon dostali lokálne antibiotika, ktoré ráno a večer inhalovali. Zdá sa, že to zabralo.
Naša detská lekárka deti aj zmerala a zvážila – 16. marca 2010:
Markétka – 10,420 kg, 86,5 cm, obvod hlavy 48,2 cm a 16 zubov
Ondrášek – 10,920 kg, 88 cm, obvod hlavy 47,2 cm a 16 zubov

A stále majú to svoje obdobie vzdoru. Ondrášik sa vyžíva, keď môže niečo ničiť. Markétka vždy niečo postaví a on príde a zborí to. Hádže všetkým, čo mu príde pod ruky. Obi dvaja sa stále len vypytujú „Co je to?“ a rodičia sú z toho často ustatý a boja sa času, keď sa „co?“ zmení na „proč?“, lebo až vtedy bude ťažké nájsť odpovede. Sú neuveriteľne sladkí, aj keď majú také obdobia, že by som kedy-tedy od nich aj utiekla. Ja si vlastne ani nemôžem sťažovať, lebo naši maznáčikovia sú zaľúbení do kníh. Keď si prezerajú knižky, vôbec o nich nevieme. Nuž vieme, lebo všetky obrázky „čítajú“ nahlas, ale ináč máme kľud ;-)

PS: Pre nadpis som si tentoraz zvolila „chat shortcut“.