No light

Akosi nám tie Veľkonočné sviatky nevyšli. Deti pregrcali štyri dni a ja som si išla na Apríla ľahnúť do nemocnice. A otecko bol uväznený bez auta. Uvidíme, ako bude na „bosorky“

PI - O5 Z5

Cnie sa mi po tomto blogu. Dlho som tu nepísala. Lebo som rozbila naše rodinné auto, lebo miláčikovia boli chorí – všetci tri, lebo som chorá ja. Dúfam, že nie na hlavu, ale stopercentne istá si nie som :-)
Na horách bolo skvele!!! Bolo to ako v rozprávke. Trošku sa mi cnelo za deťmi aj za manželom, no aj tak som si to nádherne užila. Na budúci rok tam ideme celá rodina. Majú tam skvelú škôlku pre deti – od 10.00 do 15.00 z toho ich hodinu a pol učia lyžovať a potom ich aj nakŕmia a zabávajú. Rodičia tak majú dostatok času zalyžovať si i zdokonaliť štýl v lyžiarske škole. Inštruktori po česky nehovoria, ale ináč tam bolo toľko Čechov, že to pre mojich maznáčikov bude ako návrat do Čiech. Nech ste kde ste na Kronplatze, češtinu môžete počuť stále.
A to jedlo na hoteli .... Predsa len už je to Taliansko! My sme bývali v mestečku Olang-Valdaora. Na „apres ski“ nič moc, lebo prakticky nebolo kam ísť, ale pre rodinnú dovolenku celkom jedinečné. Vo štvrtok sme sa byli pozrieť i na „Ski-fire-show“ pripravenú oboma lyžiarskymi školami a po nej sme sa išli zabávať do jedného baru. Ale boli tam iba inštruktori zo škôl ;-) V piatok na zjazdovke sme si tak mohli povymieňať informácie, ako sa cítime a čo robí hlava ;-)

S miláčikmi sme boli viac razy u lekára. Nemali horúčky, no stále kašlali. Našťastie nemali nič na pľúcach, no stále nevyzerali dobre, zle spali, mali aj hodinové záchvaty kašľa. Napokon dostali lokálne antibiotika, ktoré ráno a večer inhalovali. Zdá sa, že to zabralo.
Naša detská lekárka deti aj zmerala a zvážila – 16. marca 2010:
Markétka – 10,420 kg, 86,5 cm, obvod hlavy 48,2 cm a 16 zubov
Ondrášek – 10,920 kg, 88 cm, obvod hlavy 47,2 cm a 16 zubov

A stále majú to svoje obdobie vzdoru. Ondrášik sa vyžíva, keď môže niečo ničiť. Markétka vždy niečo postaví a on príde a zborí to. Hádže všetkým, čo mu príde pod ruky. Obi dvaja sa stále len vypytujú „Co je to?“ a rodičia sú z toho často ustatý a boja sa času, keď sa „co?“ zmení na „proč?“, lebo až vtedy bude ťažké nájsť odpovede. Sú neuveriteľne sladkí, aj keď majú také obdobia, že by som kedy-tedy od nich aj utiekla. Ja si vlastne ani nemôžem sťažovať, lebo naši maznáčikovia sú zaľúbení do kníh. Keď si prezerajú knižky, vôbec o nich nevieme. Nuž vieme, lebo všetky obrázky „čítajú“ nahlas, ale ináč máme kľud ;-)

PS: Pre nadpis som si tentoraz zvolila „chat shortcut“.

PIATOK

Nože tuná si to budem celý týždeň užívať. Iba ja s priateľmi, deti zostávajú s ockom.

ST - Čimčarara, čim čim čim

A je tu jaro! Po dvoch veru nepekných, tmavých a popršaných dňoch sa zrazu vyjasnilo. Keď som ráno obliekala deti, tie začali zrazu kričať „páček, páček“. Chvíľku mi trvalo, než som sa obzrela a pochopila, že kričia „ptáček, ptáček“. Naozaj, je tu jaro. Potom som zistila, že ten vtáčik bol holub a troška ma to ochladilo (pracovala som na zmene môjho vzťahu k týmto vtákom po prečítaniu „Listov Dubenke“ od Hrabala, ale nepomohlo to). No, keď sme išli do jaslí, bolo teplo a vtáky revali, ľudia sa smiali, všetko bolo také krásne. A aj mne sa darilo. Zrazu som bola schopná vyriešiť problémy, ktoré som odkladala.
A aj na deti zapôsobilo jaro. Po ceste z jasličiek behali, skákali, spievali a veľmi sa smiali. A tiež sa musím opraviť, lebo sa zdá, že naša hra na farby bola úspešná. Stále mi hovorili „červené auto, bílé dveře, zelené auto, červené dveře“. No ale modrá a žltá sú pre nich stále zakliate. Ako boli plní pohybu, tak odmietali ísť so mnou za ruku. Držali sa ma len, keď sme išli cez cestu. A tom som sa ich vždy musela dlho prosiť. A v poslednej tretine cesty si Markétka vyžiadala Ondrejkovu ruku a išli za ruky spolu. Boli sladkastí.
Keď sme prišli na Ambiorix, rozleteli sa na všetky strany. Vôbec nechceli ísť domov. Bohužiaľ sme sa troška ponáhľali, lebo okolo siedmej sme mali byť u lekára (iba administratívne záležitosti). Vôbec som ich nebola schopná dostať domov. Napokon sa to podarilo, ale dostali iba rýchly olovrant a už sme bežali k lekárovi. Je to český lekár, nože jeho pacienti sú predovšetkým Česi a Slováci žijúci v Bruseli. Miláčikovia tam všetkých v čakárni pobavili svojimi hláškami. Prezerali si tam noviny a časopisy a všetko hlasite komentovali. Markétka mala zo sebou svoj malý hrčiek a stále mi dávala piť kakao, no potom chcel kakao aj Ondrejko „Markétko, Ondra taky kakao“, ale ona mu nechcela dať, tak si ho musel napokon sám uvariť. A na striedačku ho dávali piť mame a stále sa pýtali: „Chutná? Dobré? Ještě?“
Večer si ešte prezerali knižku s rozprávkou „O červenej Čiapočke“ a „Krtko a nohavičky“. Veľmi som sa pobavila, keď Ondrejko zrazu zahlásil „labuť“ a pozeral sa na bociana. Povedala som mu, že je to „čáp“, ale akosi si to nemohol zapamätať, lebo za chvíľku znovu kričal „labuť, labuť“;-)
V postieľke sme si porozprávali „Karkulku“ všetci traja. Opakujú po mne vety a tiež je dokončujú, lebo tuto rozprávku znajú takmer naspamäť.

No a dnes vyšiel článok o Kronplatz.

UT - Správajú sa ako dvojičky

Nože to mi dnes povedala učiteľka z jasličiek. Vraj čo sa vrátili z prázdnin (dnes to bol iba druhý deň) hrajú si stále spolu. Nepotrebujú iné deti, lebo majú seba. No možno by bolo lepšie, keby si hrali aj s druhými deťmi, ale na druhú stranu som rada, že si chcú hrať spolu, že sa majú radi, že sú pre seba navzájom veľmi dôležití.
Silvie (jediná učiteľka, ktorá hovorí nie len po francúzsky ale aj po anglicky) mi hovorila, že šéfom je Markétka. To mi povedala už skôr aj Delphine. Ondrášek sa vždy obzeral, kde je Markétka a často nechcel nič robiť, ak to nerobila aj Marketka. Som rada, že v jasličkách je lídrom Marky, lebo doma je to Ondrejko. Vždy vymyslí streštené somariny, ktoré napokon robia obidvaja. A v jasličkách vraj vôbec neplačú. Opýtala som sa, lebo doma sa Markétka kedy-tedy pokúša ma ovplyvňovať plačom. Bohužiaľ to má priam opačný vplyv, než by asi chcela.

Obaja majú teraz veselé obdobie. Je na nich vidno, ako sa zo všetkého tešia. Najviac ak môžu robiť hlúposti u jedla. To sa však vôbec nepáči mne. Tiež robia somariny vo vani – napríklad včera.
Čo mi však veru prekáža je, keď tu nie je ocko, snažia sa ma viac ovládať. Najmä, keď majú ísť spať. Nuž, nemôže byť všetko perfektné ;-)

 Bozk na dobrú noc ;-)

PO - Voda voda, samá voda

Dnes išli deti po týždňu opäť do jasličiek. Ráno nám pršalo, no nie priveľa, bolo celkom teplo, nože to bola aj pekná prechádzka. Keď som o piatej odchádzala z roboty a čakala na autobus, už to nebolo také milé, lebo naozaj riadne pršalo. Z roboty som išla skôr, lebo som chcela byť už so svojimi miláčikmi. Neprišiel prvý autobus, vynechal aj ten druhý a tretí. Mám ísť pre deti taxíkom?? Napokon, už dobre mokrá, som sa rozhodla ísť pešo. Prišla som neskoro, ale v jasliach sa na mňa nehnevali, lebo vedia, ako v Bruseli funguje verejná doprava. Deťom som nasadila kapucne a dom sme prišli mokrí všetci traja. Prezliekla som ich, urobila im teple kakao, chvíľku sme si hrali, potom povečerali a prišiel čas na kúpanie. Dala som ich do vane a šla rýchlo upratať a pripraviť postieľky. Zrazu veľký rev ... čosi sa stalo Markétke. Vybrala som ju z vane a snažila sa zistiť, čo sa stalo. V puse mala stále zubnú kefku a strašlivo revala a nevedela mi povedať, čo sa stalo. Poprezerala som ju a nič nenašla, tak so vybrala z vane už tiež kričiaceho Ondráška. A konečne som si všimla aj tej potopy v kúpeľni. Deti som zabalila do prikrývok a išla zachrániť, čo sa dalo. Za strašlivého revu detí, ktoré teraz kričali, lebo chceli späť do vani, som vytierala a čakala, kedy prídu susedia. Našťastie, aj keď to vyzeralo, že sa tu koná veľké násilie, neprišli. Markétka si našťastie iba odrela ústa zubnou kefkou, troška aj krvácala, ale nebolo to nič vážneho a isto nič, kvôli čomu by musela tak strašlivo revať. A ja som mala plnú pračku na pranie, lebo tej vody bolo toľko, že som sa ju snažila vysiať všetkým, čo mi prišlo pod ruky.
Na tu lyžovačku by som mala ísť do dovolenkovej oblasti Kronplatz. A teraz ide najmä o to, či bude pre mňa izba v hoteli a za koľko.

A ešte to odvisne od ďalších vecí. Uvidíme ...

NE - Po dlhej dobe bez ocka

Okolo siedmej odišiel M. do Čiech. Len na tri štyri dny, ale aj tak smútim. Vôbec nič sa mi nechcelo. Deti vstali kolem ôsmej, no pre mňa to bolo priskoro. Páčilo sa mi byť s deťmi, ale nechcelo sa mi o ne starať. Hoci nebol škaredý deň, dokonca chvíľku aj Slnko svietilo, vôbec sa mi nechcelo von. Deti boli zlatučké, pekne si celý deň hrali a vôbec ma nejedovali.
A Markétka mala celý deň namiesto plienky spodné nohavičky a tie vydržali až do večera!
Nakoniec som sa rozhodla, že aspoň vyčistím autosedačky. No nie som si priveľmi istá, či to bol naozaj dobrý nápad ;-)