ST - Mamička

Príchod po prázdninách do školy bol náročný. Deti sa celkom tešili, no Ondrejko sa nakoniec nevedel zrovnať s tým, že už nebude v triede s Markétkou.. Išiel s ňou do triedy k madame Sophie, plakal a nechcel sa jej pustiť. Nakoniec sa mi ho podarilo prehovoriť a šli sme do jeho triedy k madame Cécile. Tam ho najprv nič nezaujímalo, no nakoniec sa mu zapáčili garáže. Spúšťali sme si autíčka a keď som odchádzala, tak mi iba zamával a to bolo všetko. Už ho zaujímali len autá. Markétka tiež nebola vo svojej koži. No hneď začala maľovať a keď som sa s ňou šla rozlúčiť, už som ju len zdržovala ;-)
Keď som po nich prišla, boli obaja veselí a vraj sa im v škole páčilo. Veď sa im už cnelo za Benatom, Robin a ďalšími.
Opäť chodia na Éveil musical k madame Aurélie. Aktivity na stredu po obede sme nakoniec zavrhli, lebo sú stále ešte malí a keď po obede nespia, tak sú obaja veru ustatí.
V stredu, keď som pripravovala večeru, tak si obaja kreslili. Snažila som sa ich prehovoriť, aby nakreslili mamičku. Otecko už svoj portrét od detí má, ale ja nie. Prehovoriť sa mi podarilo iba Ondrejka. A tuná je výsledok.

NE - Späť v Bruseli

A čim to osláviť? Samozrejme hranolčeky z Maison Antoine!

SO - Kočičí hrádek

Babička a dedo zobrali v sobotu deti na Kočičí hrádek.

ŠT - Odjezd

A je tu štvrtok a posledný deň našej dovolenky v Krkonošiach. Deti odchádzajú s babičkou a dedom dom autom a my sme sa rozhodli pre výstup na Sněžku, resp. túru z Benecka až na vrchol Sněžky.
Sněžku sme včera konečne zazreli – z Medvědína, Šmídovej vyhliadky aj od Vrbatovej boudy. Naše tri hory tentoraz obchádzame, no musíme zísť dole do Špindlu a potom cez Svatý Petr Dlouhým dolom k Výrovke a keď schádzame k Lučnej boude, konečne ju vidíme.

Výstup od Sliezskeho domu po poľskej strane. A sme tu.

Cesta do Pardubic bola komplikovaná. Najprv nepremávala lanovka kvôli vetru (my sme na vrcholu mali pekne a iba malý vánok), potom ju pustili, no prázdninové poriadky už neplatili. Po deviatej sme boli doma a stihli sme sa aj s deťmi na dobrú noc pobozkať.

ST - Vrbatovy boudy

Mamička túžila po väčšej túre a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme na Medvědín (1235 m.n.m.). Ja a Miloš sme sa vydali pešo cez Šeřín (1026 m.n.m.), Černou Skálu (1038 m.n.m.) a Mechovinec (1074 m.n.m.) a deti s prarodičmi išli autom a na Medvědín sa vyviezli lanovkou. Deň bo krásny, no hore veľmi fúkalo.

Rozhodli sme sa ísť na Vrbatovu boudu. Deti si užívali plťových chodníčkov cez Svinské louže.

Na Šmídovej vyhliadke sme si s babkou dali deti na krk, aby mali tiež dobrý rozhľad.

Mysleli sme si, ako si dáme obed na Vrbatovej boude. Zatiaľ tam bol iba bufet a vonku tak strašne fúkalo, že sme to zjedli vnútri.

Vyšli sme ešte k mohyle Hanče a Vrbaty a potom s deťmi na krku sme šli späť k lanovke. Tam sme deti odovzdali prarodičom a išli opäť cez tri hory na Benecko.

UT - Růžová hora

Rozhodli sme sa ísť na Sněžku. Ja a Miloš sme vstali skoro a išli do Pece autobusom, zbytok sa doviezol autom. Stretli sme sa a išli smerom k lanovke, no nešli sme na lanovku, ale pokračovali pešo hore. Stále hore. A ešte hore. Hovorili sme si, ako nie sme dobrí, že ideme s tak malými deťmi, no potom sme stretli zaujímavú rodinku. Po tej kamenitej ceste šli hore mamička a otecko a niesli kočík s asi ročným chlapčekom.
Po ceste sme si museli urobiť prestávku na doplnenie energie, no keď sme došli k Ružohorkám, veľmi sme sa tešili na krkonošské špeciality. Ja s dedkom som si dala cmundu, zvyšok čučoriedkové knedle. Markétka sa rozhodla skúsiť aj cmundu a všetko jej veľmi chutilo, nože aj ja som mohla ochutnať knedle.
Po obede nás napadlo, že sme sa vôbec neodfotili (išli sme stále hore, nebol čas). No deti mali veľa inej roboty.

Studniční hora, o ktorej som celú cestu hore tvrdila, že je to Sněžka.

A konečne skupinové foto aj s deťmi.

U lanovky sme sa rozhodli, že nepôjdeme hore, lebo začalo fúkať (možno, že ani lanovka hore nechodila.) a šli dole do Pece.

PO - Špindlerův Mlýn

V pondelok sme šli s Ondrejkom do nemocnice v Jilemnici na kontrolu. S hrôzou sme prijali fakt, že Ondrejko už nebude obviazaný. Ondráš kričal, že ruku nepotrebuje, nech ju zasa priviažu k telu; ja som revala, že môj syn je príliš živý, aby ruku nemal zafixovanú. Nič nepomohlo, len k šatke na záves ruky dostal sieťku na zafixovanie (oboje chcel nosiť, no oporu to neposkytovalo.)
V Jilemnici sme šli na obed a potom sa rozhodli ísť do Špindlerova Mlýna. Miloš opäť autobusom, no tentoraz aj s Ondrejkom, lebo preňho to bolo oveľa väčšie dobrodružstvo ako ísť autom.
Prechodili sme si Špindl a Svatý Petr a išli zasa späť.